Osudy vištuckých židov

V januári 2025 sme si pripomenuli 80. výročie oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau. Tento tábor smrti sa stal symbolom holokaustu, kde zahynuli státisíce nevinných ľudí, prevažne židovského pôvodu. Pri tejto príležitosti si pripomíname osudy židovských spoluobčanov z Vištuka, malej obce pri Modre, ktorí sa stali obeťami nacistického režimu a vojnového Slovenského štátu.

Židovská komunita vo Vištuku pred 2. svetovou vojnou

Židovské osídlenie v oblasti Malých Karpát má dlhú históriu siahajúcu do 17.–18. storočia. Židia sa usádzali najmä v mestečkách ako Pezinok, Modra a Svätý Jur, kde vytvárali významné náboženské a obchodné komunity. Postupne sa začali usadzovať aj v menších obciach regiónu.

Vištuk, obec v tieni Malých Karpát, bol v prvej polovici 20. storočia domovom niekoľkých židovských rodín. V 20. rokoch minulého storočia tu žili predovšetkým rodiny Reiszovcov, Regnerovcov, Alfréda Leichtera, Dr. Alfréda Bauera a Weissbergerovcov.[1] Židovskí obyvatelia boli integrálnou súčasťou dedinskej komunity — prevádzkovali obchody, venovali sa remeslám a aktívne sa podieľali na hospodárskom živote obce. Podľa zoznamu uhorských obchodníkov a remeselníkov z roku 1892 krčmu vlastnil Joannes Adler, mäsiarsku licenciu mali Joannes Adler a Adolf Reisz, menšie obchody so zmiešaným tovarom mali Adolf Reisz a Salamon Szidon (svokor Samuela Regnera, ktorý zrejme obchod po sobáši s Jozefínou Szidon prevzal), väčšie obchody so zmiešaným tovarom mali Salomon Klein a Szeydler Lipót (v roku 1887 bol tento obchod písaný na manželku Emmu Seidler rodenú Fleischmann).

Vištuckí židia patrili do roku 1941 do Izraelitskej náboženskej obci so sídlom v Častej, kde sa nachádzajú aj 2 židovské cintoríny. Vďaka práci pána Jána Heveru bol novší židovský cintorín zmapovaný a zachované náhrobné kamene očíslované a spísané v roku 2011.

Rodina Reiszovcov

V centre obce, na mieste neskoršieho starého obecného úradu (resp. vedľa neho — oba patrili rodine Reiszovej), stál obchod so zmiešaným tovarom Adolfa Reisza (1848–1930). Podľa spomienok pani Anny Ochabovej (zaznamenal p. Kuric) predávali Reiszovci najmä alkohol a mäso, čo zodpovedá aj tomu, že Adolf mal aj mäsiarsku licenciu. Adolf sa oženil s Leni Mullerovou, s ktorou mali sobáš 29.1.1873 v Galante.[2]

Jeho náhrobok sa dodnes nachádza na židovskom cintoríne v Častej, kde boli pochovávaní židovskí obyvatelia z okolitých obcí. Text na náhrobku v nemčine pripomína, že zomrel 12.11.1930 vo veku 85 rokov, „hlboko oplakávaný svojím jediným synom a nevestou“.[3] Adolfov otec Josef Reisz je taktiež pochovaný v Častej — narodil sa približne v roku 1797 a zomrel v roku 1879. Jeho manželkou bola Theresia rodená Schwarz, narodená okolo roku 1805, zomrela pomerne mladá 18.12.1855 ako 50-ročná. Okrem už spomenutého Adolfa mali aj starších synov Natana a Abraháma.

Po Adolfovej smrti prevzal rodinný podnik jeho jediný syn Heinrich (1873–1942).[4] Heinrich sa v roku 1902 oženil s Gizelou (rodenou Braunovou) z Budmeríc a spoločne bývali v dome č. 70–72 (podľa sčítania obyvateľov 1940 bývali v dome č. 72). Podľa sčítania ľudu z roku 1930 žili v ich domácnosti aj rodiny Miklášovcov a Ochabovcov ako podnájomníci.[5]

Rodina Regnerovcov

Druhou významnou židovskou rodinou vo Vištuku boli Regnerovci. Samuel Regner pochádzal z Veľkého Bielu a s manželkou Jozefínou (Pepi) rodenou Szidon z Vištuka vlastnili obchod so zmiešaným tovarom a spolu s hospodárstvom aj 3,45 ha pôdy.[6] Mali tri deti — dcéry Cecília a Matilda sa narodili v rokoch 1897 a 1899, syn Moric sa narodil v roku 1900.[7] Cecília Regner si v roku 1920 zobrala Bernáta Heischmanna z Dunajskej Stredy.

Podľa spomienok pani Anny Ochabovej (zaznamenal p. Kuric) mali Regnerovci koloniálny obchod. Pani Anna k nim spolu so sestrou chodili na „zamatové pruhované“ cukríky. Predávali najmä cukrovinky, cukríky, korenie, soľ, cukor a majiteľke hovorili Pepinka. Táto spomienka krásne ilustruje blízke vzťahy rodiny Regnerovcov v rámci Vištuka.

V rámci protižidovských opatrení bol v roku 1941 obchod Samuela Regnera zlikvidovaný. Informácia o likvidácii bola uverejnená v Úradných novinách, číslo 21, 26.4.1941, strana 687. Úrady to odôvodnili tým, že na jeho prevádzku nebola obec existenčne odkázaná a obyvatelia neutrpeli na zásobovaní.[8]

Rodina Eislerovcov

Mimoriadne zaujímavý je osud vištuckej rodáčky Judith Eisler, ktorá sa narodila v marci roku 1878. Pochádzala z vištuckej židovskej rodiny, jej matkou bola Betti Eisler, pričom sa narodila ako nemanželské dieťa. Betti si zobrala za muža v roku 1877 Ignátza Hechta (hoci ten nie je uvedený ako otec Judith) a neskôr (v roku 1886) sa vydala aj druhýkrát za Adolfa Berdacha a ich syn Kalman Berdach (nevlastný brat Judith) bol jednou z ďalších zdokumentovaných obetí holokaustu. Betti Eisler je pochovaná v Častej, zomrela v roku 1922.

Judith sa v roku 1902 vydala v Trnave za Jozefa Diamanta z Dolnej Krupej, ktorý pochádzal z významnej židovskej rodiny — bol kohenom, členom židovskej elity. Pre ich spoločensky nerovný sobáš museli dať súhlas „veľkí rabíni“.[10]

Manželia sa presťahovali do Viedne, kde Jozef pracoval ako obchodný zástupca. Mali štyri deti: Kamilu (1903), Erika (1907), Frederiku (1909–2004) a Egona (1911). Po obsadení Rakúska nacistickým Nemeckom v roku 1938 sa Judith podarilo emigrovať s dcérou Frederikou a zaťom Eduardom Loschom (1904–2002) do Šanghaja. V roku 1947 odišla do USA, kde v meste Newark v štáte New Jersey žila jej dcéra Frederika s rodinou. Judith sa dožila 98 rokov a zomrela v máji 1976.[11]

Rodina Adlerovcov

Ďalšou židovskou rodinou vo Vištuku boli Adlerovci, ktorí prevádzkovali miestnu krčmu. Johann Adler sa narodil 19.1.1855 v Budmericiach manželom Simonovi a Netti Adler. S manželkou Helenou (rodenou Deutsch) mali sobáš v roku 1880. Z ich manželstva sa narodili minimálne 2 synovia — Adolf a Simon.

Podľa náhrobného kameňa pôsobil Johann Adler ako krčmár vo Vištuku. Zomrel v roku 1897 vo veku 43 rokov. Jeho náhrobok sa dodnes nachádza na židovskom cintoríne v Častej. Krčmu zrejme dočasne prevzal jeho syn Adolf — môžeme sa o tom dočítať v kronike rodiny Jurčovičových.

Z ich detí máme najviac informácií o synovi Simonovi, ktorý sa narodil 14. mája 1881 vo Vištuku. V 20. rokoch 20. storočia emigroval do Viedne, kde býval na adrese Strogasse 27/11. Z dokumentov vieme, že bol ženatý s Máriou rod. Kiesling (1882–1942). Podľa záznamov zo sčítania ľudu z roku 1930 už Adlerovci v tomto období vo Vištuku nežili.

Obdobie Slovenského štátu a prenasledovanie

Vyhlásenie Slovenského štátu v marci 1939 dramaticky zmenilo život židovskej komunity. Protižidovské zákony a nariadenia postupne obmedzovali ich občianske práva a možnosti podnikania.

V roku 1940 bolo podľa ÚPN vo Vištuku 304 domov, 1670 obyvateľov, z čoho bolo 24 židov, čo predstavovalo menej ako 1,5 % obyvateľov.

Niektoré židovské rodiny vo Vištuku sa pokúsili vyhnúť perzekúciám konverziou na kresťanstvo. Tento krok však často neposkytoval dostatočnú ochranu. Žiaľ, pre nedostatok zdrojov nevieme zhodnotiť, či to vištuckým rodinám pomohlo.

Na jeseň 1942 žilo v obci viacero pokrstených židovských obyvateľov:

• rodina Alfréda Leichtera, ktorý pracoval ako hájnik na statku Fajdal
• pomocnice v domácnosti Kamila Götzová a Augustína Kleimanová
• rodina Dr. Alfréda Bauera
• rodina Samuela Weisbergera[12]

Konverzia mohla v niektorých prípadoch deportáciu oddialiť, najmä ak išlo o zmiešané manželstvá alebo osoby vyňaté z deportácií na základe hospodárskej výnimky (napríklad lekári, lekárnici, zverolekári, inžinieri a iní), no vo väčšine prípadov neposkytla trvalú ochranu pred perzekúciou.

Podľa spisu bývalých židovských vlastníkov poľnohospodárskych nehnuteľností vo Vištuku v rokoch 1939–1944 boli bývalými vlastníkmi poľnohospodárskej pôdy:

• Alexander Adler
• Alfréd Adler
• Alojz Adler
• Alfréd Leuchter
• Samuel Regner
• Henrich Reiss
• Henrich Schwarz
• Margita Schwartzová

Táto pôda im bola v rámci arizácie odobratá.

Deportácie a tragické osudy

§ 1 Zákona č. 68/1942: Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.

§ 3 ods. 2 Zákona č. 68/1942: Majetok osôb uvedených v ods. 1 prepadá v prospech štátu. Štát ručí veriteľom len do výšky hodnoty prevzatého majetku.

Do septembra 1942 boli z Vištuka deportované prvé židovské rodiny — Reiszovci a Regnerovci. Ich majetok bol arizovaný, pričom dom Regnerovcov získala obec.[13] Heinrich Reisz bol zavraždený v Osvienčime 22.6.1942, osud jeho manželky Gizely zostáva dodnes neznámy. Podobne tragický osud postihol aj rodinu Regnerovcov. Moric Regner, narodený v roku 1900 vo Vištuku, zahynul v Osvienčime 5.6.1942. Jeho rodičia Samuel a Jozefína (Pepi) rodená Szidon sa stali obeťami holokaustu v tom istom období.

Príbeh prežitia a záchrany — rodina Fleischerovcov

Jedným z najvýznamnejších príbehov záchrany je príbeh Martina Uhera, bývalého československého futbalového reprezentanta a majiteľa textilného obchodu v Bratislave. V roku 1942, keď sa začali deportácie mladých žien a dievčat, poskytol útočisko Elizabet Fleischerovej (narodenej 1923) v dome svojich príbuzných vo Vištuku.[14]

Po návrate do Bratislavy sa rodiny Uherovcov a Fleischerovcov spriatelili. Keď v roku 1943 Karol Fleischer stratil pracovné povolenie, Uher pomohol celej rodine ujsť do Maďarska. Po nemeckej okupácii Maďarska v marci 1944 sa vrátil pre Fleischerovcov a previezol ich späť na Slovensko. Po vypuknutí Slovenského národného povstania a nemeckej okupácii Slovenska ukryl rodičov v sklade svojho obchodu a Elizabet opäť vo Vištuku. Po vojne sa Martin Uher a Elizabet Fleischerová zosobášili a mali spolu syna. Hoci manželstvo netrvalo dlho a po niekoľkých rokoch sa rozviedli, zostali priateľmi.[15]

Martin Uher bol 20.6.1990 vyznamenaný titulom Spravodlivý medzi národmi. Toto vyznamenanie ho veľmi dojalo — v roku, keď sa o ňom dozvedel, oslavoval 85. narodeniny a v ďakovnom liste Yad Vashem napísal, že je to pre neho najkrajší darček.[16]

Rodina Weissbergerovcov

Spomienky pani Anny Ochabovej zaznamenal pán Miroslav Kuric (pozn.: doplnené autorom článku).

Otec pani Ochabovej — Silvester Krajčovič býval v dome so súčasným súpisným číslom 21 vo Vištuku (pôvodné číslo v roku 1930 bolo 37). Vedľa nich žil pán Peter Izakovič, veliteľ Hlinkovej gardy vo Vištuku, narodený 17.3.1898 v Halmeši. Žil s manželkou Vilmou v dome č. 38 vo Vištuku pri sčítaní obyvateľov ČSR v roku 1930. Dom č. 38 (číslovanie v roku 1930) sa nachádzal približne v miestach súčasného domu č. 20.[17]

Podľa spomienok pani Anny skrýval Peter Izakovič na povale svojho domu židovskú rodinu (zrejme išlo o rodinu Weissbergerovú). Mená a priezvisko si s určitosťou nepamätá. Sama bola svedkom toho, ako sa na povale u Izakovičovcov „vetralo“ cez podvihnuté škridly. Niekedy bolo odtiaľ počuť aj zvláštne zvuky. Po vojne sa o tomto čine samozrejme hovorilo otvorene. Dokonca domáci rozprávali aj takú „milú“ príhodu, ktorá sa našťastie skončila bez komplikácií. Neohlásene sa u pána Izakoviča zastavili vyššie šarže z HG. Na dvore bol jeden z členov „povalovej rodiny“. Rýchlo vyliezol na rebrík a vyšiel na povalu. Páni z HG mu zazreli už len bosé chodidlá. Hneď sa domáceho pána Izakoviča pýtali, kto to liezol po rebríku. Pohotovo im odpovedal: „To len moja žena ide na povalu vešať prádlo, má pršať.“ Stiahol ich do pivnice na víno a na bosé nohy na rebríku sa zabudlo.

Po vojne sa niekto z rodiny Izakovičovcom ozval, poďakoval sa im a pozval ich aj do Izraela.

Túto príhodu potvrdzujú aj ďalšie zdroje: Dr. Vít Hrmo: Vištuk v písme 1244–1994, str. 25 a PhDr. Mária Zacharová: Vištuk v medzivojnovom období 1918–1945, str. 136. Tam sa aj uvádza, že jedna židovská rodina, Weissbergerová, odišla z Vištuka na neznáme miesto a bola v tom čase nezvestná.

Rodina Eisingerovcov

Medzi tými, ktorí prežili holokaust, bola aj Gertruda Eisingerová (vydatá Reichová). Gertrúda sa narodila 17.6.1923 vo Vištuku rodičom Alfrédovi a Ide. Obaja pochádzali z Moravy — Alfréd z Hustopečí a Ida z Veľkých Pavlovic. Sobáš mali 20.4.1921. Už ich prvý syn Karol sa narodil vo Vištuku, žiaľ, je jedným z potvrdených obetí holokaustu.

Okrem Gertrúdy sa vo Vištuku narodil ešte František (1924) a Edita (1928). V roku 1929 sa rodina presťahovala do Modry, kde zrejme prevádzkovali obchod. V Modre bývali v dome č. 93.

Karol bol deportovaný zo Žiliny do Sobiboru 14.6.1942, kde bol zavraždený. Predtým zrejme strávil nejaký čas aj v pracovnom tábore v Novákoch, ktorý je dnes už zaniknutý.

Gertrúdina cesta prežitia viedla cez niekoľko koncentračných táborov — od apríla 1942 do augusta 1944 bola väznená v Osvienčime. Následne bola deportovaná do koncentračného tábora Siegenheim (dnes Allendorf), kde dostala väzenské číslo 7282 a bola nasadená na nútenú prácu v továrni Dynamit-Nobel. V Siegenheime sa dočkala oslobodenia 28.3.1945. Jej brat Karol Eisinger (narodený 1921) takéto šťastie nemal. Po vojne sa Gertrude Eisingerovej dostalo aj oficiálneho uznania jej utrpenia — v roku 1988 jej bola priznaná kompenzácia prostredníctvom organizácie Compensation Treuhand GmbH vo Frankfurte.[18] Podľa spomienok jej vnuka sa vrátila do Modry a zomrela v Bratislave.

Zdokumentované obete holokaustu z Vištuka

Na základe záznamov z archívu Yad Vashem a dobových dokumentov môžeme dokumentovať tieto obete holokaustu z Vištuka.[19]

• Heinrich Reisz (1873–1942) — narodený 26.11.1873 vo Vištuku, zomrel 22.6.1942 v Osvienčime. Syn Adolfa a Leni Reiszovcov, manžel Gizely. Obchodník, vlastník mäsiarskej licencie.
• Moric Regner (1900–1942) — narodený 3.12.1900 vo Vištuku, zomrel 5.6.1942 v Osvienčime. Syn Samuela a Jozefíny (Pepi) Regnerovcov. Obchodník.
• Samuel Regner (1872–1942) — narodený 1871 vo Veľkom Bieli, zomrel 1942 v Osvienčime. Manžel Jozefíny (Pepi) Regnerovej. Vlastník obchodu so zmiešaným tovarom a hospodárstva vo Vištuku.
• Jozefína (Pepi) Regner (1866–1942) — narodená 1864 vo Vištuku, zomrela 1942 v Osvienčime. Manželka Samuela Regnera, rodená Szidon.
• Karol Eisinger (1921–1942) — narodený 1921 vo Vištuku, deportovaný 14.6.1942 do Sobiboru. Väzenské číslo v transporte: 214.
• Israel Kalman Berdach (1885–1942) — narodený 13.4.1885 vo Vištuku. Rodičia: Adolf a Beti (rodená Eisler) Berdachovci. Manželka: Regina (rodená Schenkel). Zomrel 1942.

Odkaz pre súčasnosť

Dnes, 80 rokov po oslobodení Osvienčimu, zostáva po židovskej komunite vo Vištuku len málo hmotných pamiatok. Pôvodný dom Regnerovcov či náhrobky na židovskom cintoríne v Častej sú tichými svedkami ich prítomnosti. Do roku 1942 boli židovskí obyvatelia neoddeliteľnou súčasťou života obce. Ich príbehy zostali zachované v spomienkach miestnych obyvateľov: „Moji rodičia často spomínali obchodníka, ktorý mal obchod vedľa bývalého MNV. Potom v tom dome bývala rodina Miklášová,“ spomína jedna z obyvateliek obce. Viacerí Vištučania si z rozprávania svojich rodičov a starých rodičov pamätajú na rodinu Reiszovcov, ktorí žili „vedľa starého obecného úradu, v tom spadnutom dome oproti škole.“[20] Tieto ústne svedectvá potvrdzujú, že židovskí obyvatelia boli prirodzenou súčasťou Vištuka a ich prítomnosť zostala v kolektívnej pamäti obce.

Postupná radikalizácia spoločnosti a nástup totalitného režimu ukázali, ako rýchlo sa môže zmeniť postoj k ľuďom, ktorí boli dovtedy považovaní za integrálnu súčasť komunity. Násilné vytrhnutie židovských spoluobčanov z ich domovov a ich následná deportácia do vyhladzovacích táborov zostáva jednou z najtemnejších kapitol našich dejín.

Ubehlo viac ako 80 rokov od týchto strašných udalostí — je načase pozrieť sa vlastnej minulosti do tváre a vyrovnať sa s ňou. Tak ako máme v obci Vištuk viacero pamätníkov na padlých v 1. a 2. svetovej vojne, či rôzne pamätné tabule, myslím si, že aj táto stratená komunita by si nejakú pripomienku zaslúžila. Keď sa na ňu pozrieme, bude nám vždy ticho šepkať, že sa to už nikdy nesmie opakovať.

Poznámky

1. [1] FEJEŠOVÁ, M. a kol.: Vištuk: Dejiny obce. Vištuk : Obec Vištuk, 2022, s. 136.
2. [2] Familysearch.org, matrika sobášených, Galanta 1873.
3. [3] Fotodokumentácia náhrobku Adolfa Reisza, autor: D. Gulíková, 21.8.2021.
4. [4] FEJEŠOVÁ, M. a kol.: Vištuk: Dejiny obce. Vištuk : Obec Vištuk, 2022, s. 141.
5. [5] Sčítanie ľudu 1930, Vištuk, domy č. 70–72, slovakiana.sk.
6. [6] FEJEŠOVÁ, M. a kol.: Vištuk: Dejiny obce. Vištuk : Obec Vištuk, 2022, s. 141.
7. [7] Familysearch.org, židovská matrika narodených 1897–1900, Častá.
8. [8] ÚPN, upn.gov.sk/projekty/likvidacie/podrobne-informacie/?id=4996.
9. [10] FEJEŠOVÁ, M. a kol.: Vištuk: Dejiny obce. Vištuk : Obec Vištuk, 2022, s. 86.
10. [11] FEJEŠOVÁ, M. a kol.: Vištuk: Dejiny obce. Vištuk : Obec Vištuk, 2022, s. 86.
11. [12] FEJEŠOVÁ, M. a kol.: Vištuk: Dejiny obce. Vištuk : Obec Vištuk, 2022, s. 136.
12. [13] FEJEŠOVÁ, M. a kol.: Vištuk: Dejiny obce. Vištuk : Obec Vištuk, 2022, s. 136.
13. [14] Yad Vashem Archives, File M.31.2/4644, The Righteous Among the Nations Department, Testimony regarding the rescue of the Fleischer family.
14. [15] Yad Vashem Archives, File M.31.2/4644, The Righteous Among the Nations Department, Testimony regarding the rescue of the Fleischer family.
15. [16] Yad Vashem Archives, File M.31.2/4644, The Righteous Among the Nations Department, Testimony regarding the rescue of the Fleischer family.
16. [17] FEJEŠOVÁ, M. a kol.: Vištuk: Dejiny obce. Vištuk : Obec Vištuk, 2022, s. 136.
17. [18] Yad Vashem Archives, The Central Database of Shoah Victims' Names.
18. [19] Yad Vashem Archives, The Central Database of Shoah Victims' Names.
19. [20] Spomienky obyvateľov obce Vištuk na FB profile Vištuk z archívu a Vištuk Žije.